režisér
Rozhovor Zuzany Zimániovej s Fedorom Bartkom
15.10.2016 21:33
.... pod názvom " Ľudstvo je nepoučiteľné, namiesto vývoja k lepšiemu sa často deštruuje" - uverejnený v časopise Evanjelický posol spod Tatier č.46 zo dňa 12.októbra 2016
FEDOR BARTKO: Ľudstvo je nepoučiteľné, namiesto vývoja k lepšiemu sa často deštruuje
Pečať jeho profesionálneho pôsobenia nesie okolo 500 televíznych a filmových produktov, tých evanjelických i mimocirkevných. Jeho meno je neodmysliteľne spojené s televíznymi prenosmi zo služieb Božích a v titulkovej kolónke „režisér“ sa objavilo v spojitosti s mnohými kvalitnými filmami, prevažne dokumentárnymi. Zatiaľ posledným, ktorý oči verejnosti videli prvýkrát len pred niekoľkými dňami, je dokument o palatínovi Turzovi. Režisér, známy filmár FEDOR BARTKO, syn evanjelického farára, hovorí pre EPST o tom, aké peripetie pocítil od bývalého režimu a čím ho napĺňa tvorba pre filmové plátno i televíznu obrazovku.
ZUZANA ZIMÁNIOVÁ
Nikdy vás, ako farárskeho syna, nelákala teológia? Očakávali od vás rodičia, že budete pokračovať v otcových šľapajach?
Na to som v tej dobe ani nepomyslel. Písal sa rok 1957, mal som 13 rokov a končil osemročnú strednú školu. Naša rodina žila v tom čase pod veľkým psychickým tlakom, čo som nielen pociťoval, ale už som tomu aj trochu rozumel. Boli sme občania zaradení do skupiny nepriateľov nového, vraj ľudovo-demokratického štátu. Našli sa ľudia, ktorí chceli otca, farára a účastníka protifašistického odboja, zavrieť. Veď ten štát zavieral a popravoval v tej dobe aj vlastných a nás dokonca nútil tieto procesy počúvať live – v tom čase v rozhlase. Mnohí z tých, ktorí pracovali v rokoch vojny pre klérofašistický štát, sa po vojne stali komunistami, strana ich mala pevne v rukách, a tak museli po celý svoj život robiť pod taktovkou Februárky, v tomto prípade na vysokých štátnych cirkevných úradoch, špinavú prácu. A tak to bolo i s dozorcom J. K. z ilavskej väznice, mimochodom tej, v ktorej v tom čase sedeli najmä odsúdení komunisti a politickí odporcovia nového režimu. Otázka vtedy skôr znela, kam so mnou, ak nie je mojou túžbou stať sa baníkom (heslo „ja som baník, kto je viac“ na mňa akosi nezaberalo) či iným robotníkom. Mal som šťastie, dozvedel som sa o škole, ktorá je kdesi ďaleko. A fotografia a film ma už vtedy zaujímali. Na elektrotechnickej priemyslovke v Bratislave sa robili pohovory na Strednú priemyslovú školu filmovú, ktorá sa nachádzala v južných Čechách v dedinke Čimelice, ktorá je známa aj tým, že na jednom konci dediny sa v roku 1945 zastavila ruská a na druhom konci americká armáda pri oslobodzovaní Československa. Ale tiež tým, že tu bolo a je, neďaleko hradu Zvíkov, Schwarzenberské letné sídlo, zámok, v ktorom počas vojny uchovávali a skrývali časť pražského filmového archívu. Zámok bol, ako sa to vtedy bežne robilo, znárodnený a zriadili tu strednú filmovú školu. Ten zámok dopadol ešte dosť dobre, mnohé podobné dostali zvieracích obyvateľov, alebo sa stali skladmi a rokmi ich zdevastovali. Keď som v Prahe stretol Karla Schwarzenberga, zastavil som ho pri prechádzke na ulici, poďakoval som sa mu. Za seba i ostatných spolužiakov. Najprv nevedel, o čo ide, no vzápätí som mu v rozhovore povedal, že za jeho pohostinnosť. Že sme mohli u neho bývať, hoci nás nepozval. Riaditeľ elektrotechnickej priemyslovky, ktorý bol evanjelik a otca dobre poznal, aj keď v tej dobe už do kostola prestal chodiť, ma na odvolanie „pretlačil“ do zvýšenej kvóty ôsmich žiakov zo Slovenska. V Čechách, samozrejme, všetci vedeli, z akej rodiny pochádzam, ale ku cti slúži všetkým pedagógom, že mi to nikdy nedali žiadnym spôsobom pocítiť, skôr mám pocit, že mi niektorí i fandili.
Čo vás teda v 60. rokoch prilákalo k filmu? Predsa len, v tej dobe išlo o netradičnú voľbu štúdia, a o perspektíve umeleckej dráhy mnohí pochybovali...
Keď som v roku 1963 skončil túto strednú školu, nastúpil som na umiestenku do Československého filmu – Štúdia krátkych filmov v Bratislave. Vraj mám byť osvetľovačom, čo ma akosi nelákalo, lebo na škole som sa venoval kameramanskej – obrazovej tvorbe. Zasa som mal blízko k robotníckej profesii. Režisér Stefan Ondrkal však zariadil, aby som sa dostal ku kamere. Prepracoval som sa od tretieho asistenta až k prvému a samostatnej práci. Od 550-korunového k 1150-korunovému platu. A to i vďaka tomu, že som mal dobrých „šéfov“. Kameramana Leopolda Bródyho, z tých mladších Oskara Šághyho, Ruda Ferka, Alexandra Strelingera a iných. Všetko bolo v poriadku, len som sa nikdy nemohol objaviť na titulkoch a honoráre brali iní. Nesťažujem si však, pretože ma nechali pracovať, učiť sa a verili, mi, že ich plnohodnotne nahradím. Bola to veľká dôvera a škola, najmä od kameramana Bródyho, ktorého si dodnes veľmi vážim a spomínam často na neho. Zvyčajne po príchode autom na miesto nakrúcania zostal sedieť v aute, zapálil si cigaretu a keď si po prvýkrát z nej potiahol, tichým a kľudným hlasom mi povedal: „Šéfe, natočte to.“ A ja som natočil. Keď má človek radosť z práce, ktorú vykonáva, nemyslí len na peniaze, na vlastné problémy, starosti a ani na neľahký filmársky život. Lebo prijíma vzdelanie a poznanie. A tomu bol koniec koncom šesťdesiatych rokov.
Ako sa na umeleckom dianí podpisovala vtedajšia doba? Cítili ste charakter režimu aj počas štúdií na Vysokej škole múzických umení?
Charakter režimu som si nielen uvedomoval, veď sa prejavoval vo filmovej a televíznej tvorbe ale aj iných umeleckých druhoch. Návrat k našej budovateľskej súčasnosti. Alebo ak chcete od Michaeliho dramaturgie v tvz. bratislavských televíznych pondelkoch – teda od svetovej klasiky, k problémom z vtedajšieho súčasného socialistického spôsobu života. Študoval som na Vysokej škole múzických umení až v 70. rokoch. Vtedy, keď som už bol mimo filmu a v televízii sa pre mňa miesto tiež nenašlo. Mám príležitosť poďakovať dvom ľuďom, ktorí sa ku mne dobre a slušne zachovali. Profesorovi Rudolfovi Mrlianovi, vtedajšiemu rektorovi VŠMU, ktorý veril v môj talent, ktorý som prejavil pri talentových skúškach. Pomohol mne a mnohým iným, len akosi sa k tomu mnohí nechcú priznať, lebo vtedy sme žili „normalizáciu“ a pre mnohých, veci neznalých, či sklamaných bol Rudolf Mrlian normalizátor vo vtedajšom umeleckom školstve. Ale aj k nemu chodili stranícke previerky a podozrievali ho z toho, že na škole ukrýva všelijakých neprispôsobivých občanov. A mnohých sa zastal, keď bolo treba, aj ich ukryl. A ja som medzi nich patril tiež. Tým druhým bol básnik a vtedajší minister kultúry Miroslav Válek. Takých ako ja mal v rezorte kultúry viac ako dosť. Mnohých sa mohol zbaviť a on ich trpel a trápil sa spolu s nimi. Milan Hamada v Pedagogickej knižnici, Ladislav Ťažký v Ústredí ľudovo-umeleckej výroby, Peter Karvaš vo Výskumnom ústave kultúry, Martin Porubjak a ja v Osvetovom ústave... Po nespočetných útokoch na mňa v 70. rokoch, anonymných, ba dokonca zaslúžilou členkou strany podpísaných listoch adresovaných väčšinou pánom Colotkovi a Šalgovičovi, som spoznal Februárku aj zvnútra. Bolo to začiatkom roka 1983, keď si ma minister Válek zavolal na rozhovor. Spýtal sa ma: „Čo budeme, súdruh Bartko, robiť? Stále vám nedajú pokoj.“ Myslím si, že dobre vedel, odkiaľ fúka ten studený vietor. Po dlhšom zamyslení, fajčiac, pozerajúc mi so sklonenou hlavou do očí, zrazu povedal: „A nešli by ste zasa, súdruh Bartko, pracovať niekam inam? Samozrejme, môžem, súdruh minister,“ odpovedal som mu, „ale kam, veď ma nikto nezoberie a nemôžem byť príživník.“ „Viete čo, choďte zajtra ráno do Osvetového ústavu. Možno to všetko načas utíchne.“ Trochu to síce utíchlo, prestali chodiť anonymné a iné listy významným straníckym funkcionárom, ale začal som dostávať pravidelne mesačne do schránky neobjednané, veľkoformátové noviny, vtedy boli len jedny a volali sa Pravda, na ktorých na voľných miestach po okrajoch boli samé adresne mne určené nadávky a vyhrážky – vraj si to (čo?) so mnou raz aj tak vybavia. Chodili mi až do novembra 1989 a ako som dodatočne zistil, hádzal mi ich do schránky syn suseda bývajúci podo mnou. Pracoval na Februárke.
Prešli ste rôznymi inými povolaniami, od kultúrnej oblasti, cez štátnu správu, rozhlas, film... Bolo vám niečo z toho bližšie, než ostatné? V čom ste sa vtedy takpovediac našli?
Nebolo toho tak veľa. Po roku 1989 som pracoval na Ministerstve kultúry SR, na odbore umenia, a keďže som, protestant, nesúhlasil so zrušením štátnych fondov pre kinematografiu a knižnú kultúru, ani privatizáciou filmu (všetci vieme, ako dopadla), bol som označený za „starú štruktúru“ a z ministerstva som bol odídený. Jednoducho som sa nehodil „do krámu“. Možno keby bol situáciu v tom hektickom čase nervovo zvládol Ladislav Chudík a obklopil sa inými ľuďmi, nebola by prišla katastrofa, v akej mnoho rokov film živoril. Štátna podpora kinematografie a knižnej kultúry dnes zasa v trochu inej podobe existuje, takže si často hovorím, že ľudstvo je nepoučiteľné. Namiesto vývoja k lepšiemu často sa rôznymi podobami deštruuje.
n Váš životopis prezrádza, že v 70. a 80. rokoch ste boli „nútene mimo výkonu svojej profesie“. Prečo? Odpoviem veľmi krátko, pravdivými faktami z tých anonymných listov. Syn farára, ktorý svoje presvedčenie nepredáva za výhody a funkcie v cirkvi i mimo nej, agent cudzej kapitalistickej mocnosti, ktorého brat nelegálne emigroval za hranice. Niekoľkými slovami – nespoľahlivý, nebezpečný, odmietol navrhovanú spoluprácu za možnosť pracovať vo svojej profesii, o ktorú prejavuje veľký záujem. Musím pravdivo priznať, že som vo svojom vnútri aj chvíľočku aj váhal. Keď som si však uvedomil, že možno budem nútený ako zamestnanec televízie nakrúcať filmy proti svojmu presvedčeniu, že ma možno zámerne využijú na stranícku propagandu, možno že i zneužijú moje meno pri realizácii ateistických programov, že sa ocitnem na opačnej strane ako moja rodina, spoločenstvo, do ktorého patrím, moji priatelia – bol som rýchlo rozhodnutý. Stará metóda biča a cukru bola odskúšaná aj na mne ako záujmovej osobe.
Čím ste sa počas tohto obdobia zaoberali?
Spomínam si na roky strávené v Osvetovom ústave v Bratislave, mal som na starosti minioddelenie amatérskeho výtvarníctva, filmu a fotografie. Stretol som mnohých talentovaných a vzácnych ľudí. Spoznával ich tvorbu a inšpiroval sa nimi. Často technicky nedokonalé filmové snímky ukrývali v sebe množstvo formálnych nápadov a tiež to, čo sa nesmelo v štátnej kinematografii, žilo v amatérskom prostredí. Možno som tým ľuďom dal niečo aj ja na rôznych seminároch, prácou v porotách a pod. Nuž a nezabúdam ani na Folklórny festival Východná, ktorý som pomáhal organizovať. Krátko som pracoval ako tlačový tajomník Úradu Predsedníctva SAV, trochu som si zanovinárčil a tiež v Národnom literárnom centre. Dva roky som pôsobil ako podpredseda Rady ČSFR pre rozhlasové a televízne vysielanie a Rady SR pre rozhlasové a televízne vysielanie. Medzi „novinárske“ úspechy považujem obsiahly rozhovor s profesorom Ľudovítom Novákom, zakladateľom SAVU, ktorý sa dožil premeny spoločnosti, ale krátko na to zomrel a nestihol som ho už postaviť pred kameru, ako som mal v pláne. Možno aj na tom ministerstve som nebol zbytočne, pretože som prelomil Benešov Dekrét o znárodnení kinematografie a pomohol som mnohým spoločnostiam v súkromnom prostredí realizovať audiovizuálne projekty tým, že sme im dali štátny súhlas na podnikanie v tejto oblasti, v tej hektickej dobe rokov 1990 – 91. V Národnom literárnom centre som zrealizoval svoj jediný celovečerný film Reportér Hemingway, nuž a v tých radách pre televízne a rozhlasové vysielanie sme v tom čase udeľovali prvé licencie tým de jure a de facto zrušili štátny monopol, vytvorili duálny systém prevádzkovania rozhlasového a televízneho vysielania. A tým aj otvorili mediálny priestor pre názorovú pluralitu. Pretože som sa v čase udeľovania prvej celoplošnej licencie na televízne vysielanie usiloval o to, aby ju získala profesionálna, kapitálovo a morálne čistá spoločnosť, sám som si zrátal dni svojho pôsobenia v tejto rade. Opäť som sa stal nepohodlným a vraj som i čechoslovakista. Protestant je odvodenina slova protestovať – alebo naopak?
Znamenal teda pre vás revolučný osemdesiaty deviaty určité vykúpenie, návrat?
Nič nie je v živote človeka jednoznačné. Áno, mal som radosť z prvých filmov, zväčša šlo o autorské filmy. Ale preraziť v prostredí, ktoré vás 20 rokov nevidelo a o vás nepočulo, je v profesionálnom svete dosť zložité. Film skolaboval a tak zostala len možnosť uplatniť sa v televízii. Našťastie pre mňa režiséri ako zamestnanci v televízii skončili. Mnohí z nich skutočnými režisérmi ani neboli. Mnohí sa stali morálne odpísaní vlastnou „tvorbou“. Iní, keď sa ocitli v konkurencii na tzv. voľnej nohe, to vzdali, pretože výrobné podmienky sa dramaticky zmenili. A hlavne prišli aj iní noví a mladí kreatívnejší tvorcovia. Umelecký výsledok každého diela otvára, alebo uzatvára ďalšiu tvorivú cestu. Boli to teda roky pre mňa šťastné, ale aj náročné a vrchovato naplnené prácou. Zdá sa, že som obstál i napriek tomu, že „staré kapely“ stále hrajú.
Na konci milénia ste sa už naplno venovali filmovej tvorbe, v slobodnom povolaní. Máte na konte okolo 500 rôznych relácií, programov, filmov... Ako sa vôbec dá prepracovať k takému číslu a čo z tejto tvorby vám dodnes najviac rezonuje v pamäti?
To číslo bude ešte vyššie, ja to nerátam, ale treba si uvedomiť, že sú v tom zahrnuté aj mnohé programy rôzneho charakteru – štúdiové besedy, priame prenosy, príhovory ako napr. relácia Slovo, publicistické relácie a pod. V pamäti mi utkveli hádam najviac práve tie zo začiatku 90. rokov – Bazény pre vyvolených, Muži z B-17, Posledná noc Viliama Žingora, cyklus Profily – moje stretnutia s takými osobnosťami, akými boli a sú V. Hložník, M. Rúfus, J. Pántik, R. Kaliský, V. Zamarovský, V. Šikula, I. Bizmayer, Š. Nosáľ, H. Zelinová a mnohí ďalší, film Vetrom ošľahané, dažďom obmývané... o ľudových náhrobníkoch na Slovensku, dvojdielny hudobný film Píšťaly o tóny Niesť svoj kríž – film o ujovi Jánovi Fekiačovi z Detvy, ktorý vyrábal drevené kríže stojace na rázcestiach, Symbolickom cintoríne nad Popradským plesom a na iných miestach po Slovensku. Bol to jednoduchý človek, ale povedal mi – nevediac, že kamera „beží“ smutnú vetu: „... v živote som mal všetko, mal som ženu, deti i majetok som mal, ale o všetko som prišiel. Prišla taká neviditeľná ruka a všetko mi zobrala a zostal som tu sám ako jedinák...“ Nuž, nie je v tých slovách pravdivé politické zhodnotenie minulosti, ale aj viera a nádej? Rád som pracoval na historických filmových dokumentoch, filmoch o Štefánikovi, Osuskom, Hodžovi, Lettrichovi, z posledných rokov na filme o Ruppeldtovi, Belovi, Štúrovi..., ale najradšej mám tie, na ktorých práve pracujem. Teraz je to film o Jurajovi Tranovskom, ktorého výročie pripomenul v októbrovom čísle aj EPST.
Osobitnou kapitolou vašej práce bol Evanjelický mediálny program, ktorý vznikol v roku 2002. Prečo sa v tej dobe ukazovala potreba mediálneho zázemia pre cirkev, z čoho pramenila? A aké bolo vlastne poslanie EMP?
Projekt vznikol v roku 2000, ako občianske združenie, ktoré v projekte pokračovalo v roku 2002. Stručne povedané: evanjelizácia prostredníctvom médií. Pri zrode stál Art Simons a na Slovensku známy reverend Dušan Tóth a tiež Jana Mináčová, Jozef Szadvári a Zuzana Hladká. Za niekoľko rokov pôsobenia, počas podpory z LHM Missouri Synod, sa podarilo vytvoriť množstvo rozhlasových relácií, vydať množstvo brožúr, v spolupráci s vydavateľstvom Tranoscius i knihu Jana Karafiáta Chrobáčiky, nakrútiť 21 krátkych filmov pod názvom Ecce homo, niekoľko dokumentárnych filmov o ECAV, evanjelickej diakonii, školstve, sviatostiach – krste a Večeri Pánovej, film V siločiarach viery – M. R. Štefánik, pripraviť slovenské znenie animovaných filmov z produkcie LHM, ktoré sa vysielali v desiatkach miestnych, regionálnych a celoplošných rozhlasových a televíznych staniciach po celom Slovensku. Organizovali sa Biblické korešpondenčné kurzy pre deti a dospelých, semináre a iné aktivity. Je mi ľúto, že sa táto kapitola činnosti našej cirkvi z ekonomických dôvodov a straty zahraničnej finančnej pomoci uzatvorila. Hovorí sa, že kto nie je na internete, akoby ani nebol. Ja to len trochu poopravím – kto nie je v médiách, akoby nebol. Bol som chvíľu pri zrode Internetovej televízie ECAV, ktorá je akoby pokračovateľkou EMP ale len vo veľmi zúženom profile. Vážim si prácu tých ktorí ju robia, ale v tomto storočí je okrem lásky k svojej práci dôležitá aj jej profesionalita. Je veľmi ťažké zaujať diváka či čitateľa v dnešnom prehustenom mediálnom priestore.
Dnes vás mnohí vnímajú predovšetkým v spojitosti s televíznymi prenosmi zo služieb Božích. Čo si môžeme predstaviť za touto režisérskou prácou? Ako vlastne vyzerá príprava a samotný prenos z režisérskej stoličky?
Je pravda, že počas prenosu sedím na režisérskej stoličke, ale to sedenie v malom stiesnenom priestore asi 2x4 metre, kde sa nás tlačí viacero, nie je moc pohodlné. A ako pri každom živom prenose je napätie dosť veľké, pretože veľmi často treba pre rôzne technické i iné problémy rýchlo improvizovať. Napriek tomu, že zvykneme pred prenosom realizovať obhliadku kostola kvôli rozmiestneniu kamier, zvukovej a svetelnej a inej techniky a oboznámime sa s programom bohoslužby, deň pred prenosom aj zrealizujeme priestorovú a programovú skúšku, vždy sa prihodí niečo nepredvídateľné – možno treba zmeniť titulky, alebo si vymyslíme, že treba urobiť nejakú malú dokrútku, fotografické príspevky, prípadne vypadne počas prenosu niektorá z kamier či nejdú všetky mikrofóny, snažíme sa o čo najlepší výkon vo všetkých profesiách. Ak niečo, alebo niekto zlyhá, divák by to nemal postrehnúť, aby nebol rušený vo vnímaní bohoslužby. Mám rád toto napätie, ktoré vyžaduje predovšetkým sebaovládanie a okamžité rozhodovanie spojené s improvizáciou. Ak sa raz prenosu začnem báť, bude to môj posledný prenos.
Ostalo vo vás niečo z toho farárskeho dieťaťa, ktoré bezpodmienečne patrilo do cirkevnozborového života, a samozrejme, bolo súčasťou služieb Božích s kázňami vášho otca – a teda: hodnotíte úroveň dnešných služieb Božích aj takýmito očami?
Dnes to už môžem zodpovedne povedať, že čím je človek starší, tým viac sa mu vracajú spomienky z detstva. Spomínam si na tie, ktoré mi v starobe donedávna rozprávali otec a mama. Často sa k nim vracali. Dnes sa k nim začínam vracať ja. Asi preto, že detstvo človeka poznačí na celý život. Ťažko sa mi porovnáva, svet okolo nás i okolnosti sú iné. Prajem si len, aby dnešní duchovní nielen ľudí vzdelávali v Písme a prisluhovali sviatosti, ale aby boli mravnými autoritami pre všetkých ľudí v ich okolí, aby sa nepredávali za žiadny groš a funkciu, aby ich spoločenstvá rástli. Keď som bol otcom konfirmovaný v strašných 50. rokoch, na ktoré sa u nás tak málo verejne spomína, že niekedy mám pocit akoby neboli, bolo nás okolo otca
vyše sto. Možno to bol tichý protest rodičov potom, čo zakázali na školách vyučovať náboženstvo. Byť duchovným znamená odovzdať život ľuďom vo svojom okolí, prežívať s nimi všetky starosti a radosti a pomáhať im niesť ten Fekiačov kríž života. Takým bol môj otec a moja mama, ktorá mu v tejto službe nielen pomáhala, ale stála pri ňom vždy ako opora. Rád by som na cestách Slovenskom stretával len takých farárov, a menej profesionálov s úradnými hodinami.
Ako vidíte budúcnosť televíznych prenosov zo služieb Božích, ktoré dnes – v prevažnej miere – slúžia ľuďom, ktorí nemôžu prichádzať do chrámov?
Televízna verejná služba musí existovať pre rôzne sociálne, vekové či záujmové skupiny obyvateľstva. Je daná aj zákonom o RTVS. Moje poznatky, z odoziev od ľudí za tie mnohé roky, sú trochu iné. Bohoslužby samozrejme sledujú aj starší a chorí, ale aj iné vekové skupiny obyvateľstva, dokonca veriaci iných konfesií. A potvrdzujú to aj prieskumy sledovanosti, že tých divákov nie je až tak málo, hoci sa vysielajú v čase obvyklom pre nedeľné bohoslužby, keď sú veriaci v kostoloch.
n Minulý týždeň ste odpremiérovali film o palatínovi Turzovi, na ktorom ste sa podieľali spoločne s M. Gdovinom. Prečo práve Turzo? Čím je inšpiratívny pre súčasnú dobu? Pracovne sme si ho nazvali prvým premiérom na území Slovenska. V tomto roku si pripomíname 400. výročie jeho smrti a aj keď nebol rodom zo Slovenska, je to významná postava našich dejín, obzvlášť pre nás evanjelikov. Zvolal Žilinskú synodu, zaslúžil sa o rozvoj vzdelanosti, založil evanjelické gymnázium v Bytči, podporoval a vysielal mladých ľudí na štúdiá do Wittenbergu a mal i silné sociálne cítenie. Chceli sme priniesť súčasníkom pravdivý obraz o ňom, pretože i na neho sa storočiami všeličo „nalepilo“. V neposlednom rade je to i príspevok k 500.výročiu reformácie, ktoré si o rok budeme pripomínať. A inšpiratívnou môže byť jeho oddanosť Lutherovmu učeniu, ktoré vyznával, alebo jeho vzťah k manželke, rodine a spoločenstvu, ktoré vo svojej dobe ako laik zastupoval a predstavoval.
Pripravujete pod vašou režisérskou taktovkou aj ďalšie televízne projekty k reformačnému výročiu?
V uplynulom roku sme s M. Gdovinom pripravili cestopisný dokument Po stopách Martina Luthera, v októbri RTVS uvedie premiérový dokument Martin Luther. Túto tému by mal reflektovať v ďalších mesiacoch aj pravidelný magazín Televízny posol, domáce a možno i zahraničné prenosy. Ja začínam pripravovať svoj tretí film o Štefánikovi.
Rozmýšľate už aj o tom, ako vyplníte svoj dôchodcovský čas, keď raz príde?
Dôchodcovský čas už žijem. Snažím sa byť starým otcom pre tri vnúčatá, s manželkou ich radi opatrujeme, tešíme sa z nich. Dva razy týždenne mám vyhradený čas pre základnú umeleckú školu, kam chodím s vnukom. Čosi času zaberie i chalupa, na ktorú rád chodím. Snažím sa nepoužívať to slovíčko – nestíham. No a tvorba – zatiaľ ju stíham, a keď ju už stíhať nebudem, začnem hádam viac písať. Veď je o čom – o tom, čo sa do mojich filmov nedostalo. Teda, ak sa mi bude chcieť. Ale asi áno, veď byť bez práce asi človeka demoralizuje, ako to často vidíme. Teda ak mi to bude ešte trochu myslieť. A o to prosím Pána.