Malé príbehy z nakrúcania - alebo - čo sa do filmov nedostalo - alebo - o čom divák nevie

 

 

POSLEDNÁ NOC VILIAMA ŽINGORA  /STV 1991/

 

     Keď som po roku 1989 zistil, že náš otec bol tesne pred popravou Viliama Žingora dva razy za ním v bratislavskom justičnom paláci, kde čakal na vykonanie rozsudku, vykonanie trestu smrti spolu s Bibzom a Nosákom na ktorý boli nespravedlno odsúdení komunistickým režimom, navrhol som redaktorovi Slovenskej televízie Milanovi Varsikovi, aby sme nakrútili o poslednej noci Viliama Žingora a jeho priateľov dokumentárny film. Veľmi rýchlo sme nakrúcanie v Slovenskej televízii presadili a realizovali. Mali sme šťastie, že všetky nomenklatúrne dramaturgické kádre zamestnané v televízii boli v tom čase vystrašené a neodvážili sa postaviť proti nakrúcaniu, ale tiež možno preto, že riaditeľom televízie sa stal Roman Kaliský, ktorý mal so Žingorom svoju novinársku skúsenosť, keď v roku 1968 nakrútil dvojdielny publicistický film z rehabilitačného procesu s Viliamom Žingorom a spol., ktorý sa v tom čase konal Banskej Bystrici. Autentické svedectvo o posledných hodinách života tohoto partizánskeho veliteľa občianskeho odboja v roku 1991  mohol vydať už len môj otec. Všetci ostatní, ktorí sa popravy zúčastnili boli už  po smrti. Pre otca to nebolo ľahké sedieť pred kamerou a spomínať. Poprvý raz v živote sedel pred televíznou kamerou a rozprával do toho studeného oka. Slzy sa mu pritom tisli do očí a tak sme nakrúcanie výpovede niekoľko razy prerušili...

    Film Romana Kaliského z rehabilitačného procesu s Viliamom Žingorom RTVS odvysielala kompletný až v roku 2018.

Na jeho vysielanie ma upozornil filmový kritik Viliam Jablonický. Odpovedal som mu týmto textom: 

 

From: Únia slov.telev. tvorcov <ustt1990@gmail.com>

Date: st 28. 11. 2018 o 12:32
Subject: Žingor
To: Viliam Jablonicky <jablonickysk2@gmail.com>

Príjemný deň Vilko.

Keď som vroku 1991 pripravoval film Posledná noc Viliama Žingora našiel som v archíve STV  dvojdielny film Žigorov proces od Romana Kaliského. Bol to tvz. dvojpás. / 16 mm obraz a zvuk  - zvlášť na filmovom a magnetickom páse /. Aby som si ho mohol pozrieť poprosil som filmovú strihačku pani Zuzanu Horovú či by film nezrekonštruovala. Film bol nielen asynchrónny, ale zlepky boli rozsušené, obraz sa rozpadával. Spoločne sme filmy opravili a dali do poriadku. Následne som nechal filmy prepísať na Betacam a tak sa vtedy tieto filmy vlastne zachránili. Podľa môjho názoru sa jedná o najlepšie Kaliského publicistické dielo.

Viackrát som žiadal STV o jeho uvedenie. Jeden diel uviedli v roku 2014 pri výročí SNP a to ešte hlboko v noci. Takže sa jedná ešte aj v súčasnosti o skutočne trezorové filmy. Keď som Romanovi Kaliskému raz povedal, že má vo filme jednu chybu /vo svojom filme tvdí, že všetci, ktorí boli pri Žingorovej poprave odišli z tohoto sveta za nejasných okolnosťí/ len pokrútil hlavou a udivene sa na mňa pozrel. Povedal som mu, že jeden človek predsa len prežil a bol ním môj otec, ktorý sa ako evanjelický farár na žiadosť odsúdených na smrť a neskôr aj popravených /Žingor, Bibza, Nosák/ s nimi stretol a bol s nimi v predvečer popravy a tiež v to skoré decembrové ráno, keď ich obesili v psinci na nádvorí Justičného paláca v Bratislave.

Na to reagoval Roman Kaliský potiahnúc si z cigarety takto: “...vidíš Fedor aké sú cesty Božie”. Otec svoje svedectvo vydal až v mojom filme Posledná noc Viliama Žingora, keď poprvý krát od popravy o tej udalosti prehovoril. Možno aj preto predsa len prežil a dožil sa slobodnejších časov. Som rád, že ste tieto filmy z archívu RTVS po rokoch vytiahli.

Pozdravujem ťa. Fedor Bartko

 

V Bratislave 5.februára 2021 Fedor Bartko

 

_______________________________________________________________________________________________

 

 

 

STRATENÝ SYN SLOVENSKA - OTO SMIK /STV, 1994/

 

          

Hádam ho už nikto z tohoto hrobu v Bratislave na cintoríne v Slávičom údolí nepremiestni.

Po smrti ho pochovali viackrát. Rozpráva o tom kapitola Mystérium po smrti z knihy Zlomený sen Drahoslava Machalu, ktorá bola vydaná v roku 1994. A práve ona sa stala východiskom k realizácii dokumentárneho filmu Stratený syn Slovenska - Oto Smik, ale tiež tá skutočnosť, že sa vďaka Ministerstvu obrany SR práve realizoval prevoz jeho pozostatkov z Belgicka do Bratislavy. 

Z Bratislavy sme pre neho leteli 12.septembra 1994, spolu s vtedajším ministrom obrany Pavlom Kanisom, nákladným vojenským lietadlom AN - 12,  bez pasov. Sedeli sme spolu s členmi čestnej stráže slovenskej armády na tvrdých laviciach určených pre pre vojenských výsadkárov, ktoré boli umiestnené po oboch stranách trupu lietadla. A medzi nimi akési koľajnice zrejme pre náklad, ktorý sa počas letu zhadzuje na padákoch.V lietadle bol veľký hluk od leteckých motorov a kvalitne nás prefukovalo. A premýšľali sme o letcovi, ktorý lietal počas 2.svetovej vojny na anglickej stíhačke Spitfire nad nemeckým územím a o jeho poslednom lete nad železničnou stanicou v holandskom Zwolle, kde ho zostrelili...

 V medzinárodnej časti letiska nás očakávalo pohrebné auto s rakvou a pozostatkami Ota Smika, stíhacieho letca RAF, jeho 127.stíhacej perute. Po krátkom odovzdávacom ceremoniáli, naložila čestná stráž sklápacím otvorom na chvoste lietadla rakvu dnu na tie prázdne koľajnice uprostred lietadla. Napriek revu leteckých motorov zdalo sa mi,  že je v lietadle úplne ticho. Po celej ceste späť nikto neprehovoril. Bol to Smikov posledný, posmrtný let, aby ho posledný pochovali tentoraz hádam naposledy, v rodnej krajine jeho otca. Reportáž z tohoto prevozu sa vinie počas dokumentárneho filmu, ktorý sme vzápätí dokrúcali na Slovensku a tiež v Holandsku a v Belgicku, kam sme sa vrátili, tentoraz už zo slovenskými pasmi.

Občas sa tu pristavím.

   ,

V Bratislave 26.novembra 2020     Fedor Bartko

Foto: Fedor Bartko

_______________________________________________________________________________________________

 

 

 

Dobro ako princíp svetla a pravdy - Igor Rumanský /EMP a MM Film, 2005/

    dokumentárny film

 

  Slavomíra Očenášová-Štrbová a kol.: Svetlá Igora Rumanského /Vydavateľstvo MS, 2009/

 

 14.2.2019 Fedor Bartko

 

 

_______________________________________________________________________________________________


 

 

 

  Záber z filmu Portrét - Hana Zelinová                                                                                                                                          

PORTRÉT   -   HANA ZELINOVÁ   /STV, 1995/

 

O ČOM JE ŽIVOT   -   HANA ZELINOVÁ    /RTVS, 2001/

 

 

Narodila vo Vrútkach 20.7.1914, zomrela 16.3.2004 v Bratislave ako Hana Zelinová-Havlátová. Napísala do 30 kníh pre dospelých a 17 pre deti, 4 divadelné, 8 rozhlasových a 11 televíznych  hier. Hádam najznámejšie dielo je Alžbetin dvor - trojdielny román s názvami Alžbetin dvor,Volanie vetra,Kvet hrôzy, ktorý sfilmoval Jozef Lettrich a s ktorým spolupracovala na scenári tohoto 5-dielneho televízneho filmu. Ako mi sama povedala nebola moc spokojná s týmto dielom. Musela robiť mnohé ideologické kompromisy a tak ona  - "odchovaná" E.B.Lukáčom a vydavateľstvom Tranoscius túto skutočnosť nevedela ani po mnohých rokoch prekonať. Možno aj práve preto mi napísala do knihy takého venovanie.

 

Už iba spomienky na viaceré stretnutia, dva filmy a táto darovaná kniha s jej venovaním s mi zostala.

Mal som šťastie spoznať v živote viacerých výnimočných ľudí.  

A medzi nich patrila aj táto žena - skutočná dáma. 

 

 

19.novembra 2018     Fedor Bartko

 

_______________________________________________________________________________________________

 

 

 

Profily - Vincent Hložník /STV, 1994/

Hádam sa na mňa majster Hložník, tam hore, nenahnevá, keď čosi prezradím z nakrúcania filmu o jeho diele a živote.

 

Dosť dlho sme ho museli presviedčať, aby s nakrúcaním filmu súhlasil. Ponovembrové rany, ktoré mu spôsobili niektorí jeho nepriatelia z vlastnej výtvarnej obce, boli ešte čerstvé. Napokon súhlasil s podmienkou že výpovede budeme nakrúcať len u neho doma, kde mal aj svoj ateliér... Nebola to pre mňa veľká výhra, ale musel som sa prispôsobiť.

Nakrúcať sme začali 16.februára, ten deň si pamätám preto, že je to dátum narodenia môjho synčeka Martinka, ktorý sa nedožil ani svojich druhých narodenín.

Počas nakrúcania som sa ho znovu spýtal, či by sme sa predsa len nevybrali trošku i do nášho malého slovenského sveta, navštíviť rodný Svederník, obzrieť jeho maľby a vitráže... " Nie - odpovedal mi, veď sme sa predsa dohodli!" a pichľavo pozrel na mňa spoza okuliarov. Na druhý deň som to vo vhodnú chvíľu skúsil opäť. "Pán režisér - nie, nie, ja nemôžem" povedal už váhavejšie , naklonil sa ku mne a dodal  "viete ja mám tú,... tú - prostatu". Neviem ako mi to napadlo ale odvetil som mu " Majstre vy ste neboli chlapcom?". Udivene sa na mňa pozrel a povedal "Bol, ale to je už naozaj veľmi dávno" -  očakávajúc, že budem pokračovať. "Nuž keď to bude potrebné zastavíme auto a vycikáme sa tam, kde sa bude dať." Rozosmialo ho to, inak vždy vážneho umelca so zvedavosťou v očiach. "Nuž teda pôjdem, ale len na dva dni".

A tak sme na druhý deň ráno, spolu s celým štábom štábom vyrazili - najprv do Zelenča pri Trnave, kde sú v kostole jeho prekrásne vitráže, do rodného Svederníka, aby mohol chvíľu postáť pri hrobe svojich rodičov, obzrieť si svoje maľby na stenách kostola v Dolnom Hričove, ktorému miestni nepovedia inak ako slovenská Sixtínska kaplnka, do Zborova nad Bystricou, kde ešte zostalo niekoľko prázdnych - úzkych a vysokých okien na ďalšie vitráže i do Martina, aby sme mohli nakrútiť jeho reliéf na budove Slovenskej národnej knižnice a tiež niektoré zo sto obrazov, ktoré daroval Matici slovenskej.....

A keď bolo treba, tak sme zastavili. Keď som ho na tejto ceste sledoval, vnímal som , že mi môj filmový hrdina ožil. Nebol to už ten vážny umelec -  žijúci a tvoriaci vo svojom dome, ale veselý chlapec s figliarskymi očami a pri rozprávaní "strihajúci" fúzami.

Keď sme ho priviezli domov - opäť zvážnel, akoby niesol na svojich pleciach všetky ťarchy tohoto sveta. Bolo to pravdepodobne posledný raz čo bol na takejto ceste, na ktorej sa stal zasa - chlapcom.

 

7.novembra 2017

Fedor Bartko

 

_______________________________________________________________________________________________

 

 

 

Reportér Hemingway /STV a NLC , 1998/

Celovečerný dokumentárny film, ktorý som po 19 dní nakrúcal vo viacerých európskych krajinách pričom sa na tachometri nášho auta po skončení tejto cesty objavilo viac ako jedenásť tisíc kilometrov patril medzi tie moje filmy, na

ktoré sa len tak nezabúda. Celý týždeň som sa s tejto cesty doma spamätával pokiaľ som ako tak začal opäť vnímať svet. Na tejto ceste sme sa zastavili aj u španielskeho sochára Santiago de Santiaga. Stále ma s ním spája drobná pamiatka tento malý reliéf, ktorý doma opatrujem.  /3.09.2017/

 

 

26.07.2017 Fedor Bartko

 

______________________________________________________________________________________________

 

 

 

Profily - Vincent Šikula /STV, 1994/

     Mám rád tento film o tomto vynikajūcom slovenskom spisovateľovi. Film o ňom a s nīm.
Redaktorka Tatiana Syneková ma oslovila, vraj či by som ho nenatočil. Súhlasil som a tak ma vyslala za pánom spisovateľom presondovať, či by sa na to dal. V tom čase Táňa už nevychádzala z domu, väčšinu dňa preležala v posteli,  potichu ju zožierala leukémia.
     Trochu som sa na stretnutie pripravil a ohlásil sa na návštevu. Cez jeho najväčšiu pomocnīčku a spolupracovnīčku Aničku Blahovú - Šikulovú.
     "Nemôžem vám za neho nič sľūbiť "- povedala mi do telefónu. "Pred nedávnom podstúpil operáciu." Nerobil som si teda veľkė nádeje. Dvere prišla otvoriť Anička a uviedla ma do spisovateľovej pracovne.
"Vraj chcete o mne točiť " povedal mi po zvītanī a ponūkol mi miesto priamo oproti nemu. Posadil sa, pozrel na mňa a ... čakal. Niekoľko sekūnd bolo ticho. Pochopil som, že na ūvod viac toho asi nepovie a tak  som začal rozprávať ja. Vysvetlil som mu náš zámer, formu, načrtol miesta nakrúcania a asi po desiatich minutách mi začal "dochádzať dych". Snažil som sa moje rozprávanie predlžovať pretože stále na nič nereagoval a ani do mojej výpovede nevstupoval otázkami, len sa na mňa uprene díval  s kamennou tvárou, v tvári sa mu nepohol ani jediný sval. Pozeral mi priamo do očí , ten jeho sústredený pohľad bol pre mňa dosť nepríjemný. Jeho čierne, lesknúce sa oči ma priam pichali. Keď už som naozaj nemal čo povedať ukončil som svoj monológ, čakajúc na jeho ortieľ. Až vtedy sa mu pohli oči a potom mi , v tom napätom tichu,  povedal: " Hovor mi Vinco a tykaj mi". Napätie vo mne povolilo a v tom momente som vedel, že ma prijal a bude s nakrúcaním filmu súhlasiť. Potom sa rozhovoril a ja som si po chvíli uvedomil, že nemám pred sebou len píšuceho autora, ale aj ohromného rozprávača. 

     Film sme nakrúcali aj na Hamrštíle, v jeho domčeku nad Modrou kam vždy rád chodieval, písal tu verše, len na skok od jeho rodnej Dubovej. Z toho kopčeka ju síce nevidel, ale jej blízkosť určite cítil. Ten domček pred tým ako sa v ňom Šikula v šesťdesiatych rokoch zabýval patril tamojšej rodine Štetkovcov a postavil ju pre nich známy slovenský architekt Dušan Jurkovič. "Vidíš aký bol geniálny " povedal mi Vinco,  keď sme stáli pod starou jabloňou v neoplotenej záhradke pri domčeku ..."ani stavebný materiál sem zbytočne nevozil, postavil ju z kameňa rún, ktoré tu naokolo vymedzujú staré modranské vinohrady".  Mal rád tento domček i pohľad na poľnú cestu, ktorá sa kľukatila do kopca k nemu. A mal rád aj ľudí, ktorí sem k nemu zavítali, hoci jedneho z nich nikdy nevidel a predsa mu z času na čas sedával, hoci nepozvaný, v jeho dome. Ľutujem, ale ani tento príbeh sa z časových dôvodov do filmu nedostal. Príbeh o neznámom človeku, ktorý sa mu zo dva, tri razy vlúpal do domu , ale správal sa inak slušne - nič nevzal a  nič nezničil, len sa trochu najedol a čosi vypil   pravda ak bolo čo. A keďže Vinca už nebavilo stále opravovať zámok na dverách povedal si raz, že mu nechá dvere radšej otvorené. Ba prichystal mu aj čo-to na jedenie a pitie. Pri ďaľšej  návšteve Vinco zistil, že všetko je zjedené a vypité a tak sa rozhodol, že tie dvere už nikdy zamykať nebude, že je to vlastne zbytočné, keď má jeho dom takého dobrého strážcu a ochráncu. "A tak si tu spolu nažívame a nikdy sa nevidíme" - tešil sa Vinco. Ak by už nikdy nebol prišiel asi by Vincovi už i chýbal. 

     Boli sme spolu i v rodnom dome v obci Dubová, Vinco mi ukazoval okno za ktorým spávala jeho sestra a v noci keď naň búchal vždy sa ozvala sa s otázkou "Vinco ideš domov a či ti mám len podať víno?!", zastavili sme sa u jeho dvoch dcér v Modre, pri hudobnej škole kde sa učil hrať na lesný roh, vyšli si na nitriansku kalváriu, pobudli sme pri organe vo Vajnoroch, na bratislavskom konzervatóriu i pozrieť doma Aničku...s kamerou.

Po štyroch septembrových dňoch chodenia a nakrúcania som s hrôzou zistil, že tých nahratých kaziet je akosi priveľa. Keď Vinco sedel pred kamerou ani ju nevnímal a rozprával mi. Neboli to priame odpovede na položené otázky, ale príbehy zo svojho života. Košaté príbehy plné podrobností a postrehov, miestami metaforicky odbočujúce od priamej línie rozprávania. Keď som si po skončení nakrúcania doma pozeral synchóny, počúval jeho výpovede a premýšľal o tom ako ich postrihám, v tej beznádeji ako sa zmestiť do určenej minutáže som si uvedomil, že ich nesmiem "vyčistiť " tak aby som šiel len po hlavnej línii rozprávania pretože to by nebol pravdivý obraz Vincenta Šikula a prevážil u mňa pocit potreby zachovania jeho rozprávačstva, lebo Vinco bol naozaj dobrý rozprávač a takými sú aj jeho knižné texty. Po mnohých rokoch, ktoré odvtedy uplynuli som už presvedčený že som urobil dobre. Vinco vo filme žije, tak ako dodnes žije a bude stále prežívať aj jeho knižné dielo. Film je to dosť dlhý, má takmer 41 minút, ale oplatí sa do neho započúvať.

      V tomto roku by sa bol Vincent Šikula dožil 80-tich rokov a uplynulo 15 rokov od jeho smrti. Pripomenula si to aj slovenská verejnosť na výstave v Univerzitnej knižnici, ktorú včera sprístupnili verejnosti. Výstavnou sieňou sa nesie jeho hlas z videofilmu, ktorý mám rád možno aj preto, že som ho až tak veľmi nezostrihal. Zdá sa mi, že v tej výstavnej sieni Vinco žije a rozpráva svoje minipríbehy o sebe a dobe v ktorej žil. 

 

Na výstave som si prečítal Vinckove slová, pre mňa neznáme texty, ktoré našla a zverejnila jeho manželka Anička:

 

"A čo iné je písanie

ak nie hľadanie kľúča?"

 

"Ani mi nie je veselo,                   

 ani mi nie je smutno,                   

 ani mi nie je do spevu,

 ani do reči."

 

A tak sa cítim dnes i ja. Asi preto som dnes radšej písal.

 

 

Bola to moja posledná tvorivá splupráca na filme s redaktorkou a scenáristkou Tatianou Synekovou.Naposledy som ju videl na chodbe Národného onkologického ústavu kde som ju bol navštíviť. Keď som od nej odchádzal  - na konci chodby som sa ešte raz otočil smerom k nej. Stála a pozerala ako odchádzam. Rozlúčila sa so mnou ešte raz - pohľadom.

 

Na Mikuláša 6.decembra 2016 

Fedor Bartko

 

 

 

 

 

Audiencia - Michal Kováč /Slovenská televízia, 1995/

Článok zverejnený na portáli mediaboom.sk

Trezorový film o Kováčovi sa dostal po 21 rokoch na obraz: Výkričníky pri ňom svietili aj v RTVS!

13. októbra 2016  //  Aktuálne, Televízia  //  

Film vznikol na objednávku vtedajšieho vedenia Slovenskej televízie, jeho nakrútenie ale sabotovalo. O pozadí dokumentu o Michalovi Kováčovi sa rozrozprával jeho režisér, Fedor Bartko.

Publicisticko-dokumentárny film režiséra Fedora Bartka Audiencia sa dostáva po 21 rokoch od nakrútenia na obraz. Film bol celý čas uzamknutý v archíve Slovenskej televízie a samotný režisér ho označuje za trezorový. Bartko sa o dokumente rozhovoril v mimoriadnom štvrtkovom vysielaní RTVS venovanom prvému slovenskému prezidentovi Michalovi Kováčovi.

Dokumentárny film si od Bartka, ktorý v tom období vyrábal portréty viacerých významných slovenských osobností, vyžiadala Slovenská televízia, a to v kritickom roku 1995. Šlo o obdobie veľkého napätia medzi Michalom Kováčom a vtedajším premiérom Vladimírom Mečiarom, no ešte vyše mesiac pred zavlečením prezidentovho syna.

Vzniknúť mal ako materiál k 65. narodeninám Michala Kováča, načasovanie a okolnosti objednávky však boli viac ako zvláštne. Bartko dostal na nakrútenie dokumentu iba 10 dní, čo považoval prakticky za nereálne. Podľa jeho slov šlo zo strany STV o nežiadúci film, vedenie však chcelo preukázať, že k významnému jubileu prezidenta pripravilo špeciálny materiál, na ktorý, napríklad, zabudol.

Bartko sa napriek váhaniu do nakrúcania pustil. Veľký podiel na vzniku dokumentu mal mať vtedajší hovorca prezidenta Vladimír Štefko, ktorého okamžite kontaktoval. Kováč sa však v tom čase nachádzal na dovolenke v zahraničí, no Štefko navrhol, aby nakrúcanie prebehlo okamžite, ako sa prezident vráti na Slovensko. Na výrobu filmu mali tvorcovia nakoniec len 1 a pol dňa.

Dokument vznikol za jediný víkend. “Keďže som tušil, že sa okolo filmu niečo deje, v nedeľu popoludní som sa pustil do strihania,” spomína Štefko. V pondelok ráno mal film nahrubo zostrihaný a predstavil ho vtedajšiemu šéfredaktorovi publicistiky a dokumentu v STV, ktorý ho bez problémov schválil. O dva dni s ním Bartko prišiel na kontrolnú projekciu, na ktorú sa však nikto z vedenia nedostavil. Po jej konci ten istý šéfredaktor Bartka informoval, že film je zlý a musí byť prerobený. Režisér ale akúkoľvek úpravu odmietol a ponechal dokument v STV jeho osudu.

Slovenská televízia nakoniec snímku Audiencia uviedla, zakrátko však s ňou urobila rázny proces. Na druhý deň po premiére zrušila jej plánovanú reprízu, u divákov tento krok ani neospravedlnila. Od premiéry sa film na obrazovke neobjavil a Bartko sa na vlastné oči presvedčil, že bol nežiadúci. Vo vysielacom systéme už v súčasnej RTVS našiel pri tomto titule dva červené výkričníky, ktoré mali každého odradiť od jeho nasadenia. Pomyselný trezor nakoniec odomkol až šéfdramaturg Dvojky, Branislav Šanta, film zaradil do jej programu ako hlavný program v deň pohrebu Michala Kováča.

https://www.rtvs.sk/televizia/archiv/10149/107009#38

Štátny pohreb prvého prezidenta Slovenskej republiky Michala Kováča /vysielané13.10.2016  4:57:40 , rozhovor s Fedorom Bartkom - spomienka na Michala Kováča a o nakrúcaní a osudoch filmu Audiencia/

Pracovný názov filmu :  Jeden deň prezidenta

nakrúcané dňa 28.-29.júla 1995, serviska 1.8.1995 o 9,00 hod. za účasti  šéfredaktora , redaktora Ladislava Bariaka st., strihača Maroša Petra, režiséra Fedora Bartka,  mix 3.8.1995, kontrolná projekcia 4.8.1995 o 15,00 hod. za účasti redaktora Ladislava Bariaka a režiséra Fedora Bartka - na KP nikto iný z vedenia STV ani HRPD STV neprišiel, vedenie STV film sledovalo na inom mieste, premiérové vysielanie 7.8.1995 STV1 o 21,30 hod., repríza 10.8.1995 - plánovaná na 17,30 hod. -  zrušená bez udania dôvodu a ospravedlnenia sa divákom.

Niekoľko faktografických poznámok:

Film v informačnom systéme RTVS Provys vedený pod neznámym  názvom, v podtitule uvedené k 70.výročiu narodenia namiesto k 65.výročie narodenia, vraj bez kontrolnej projekcie s dvomi červenými výkričníkmi. Repríza filmu sa uskutočnila až v deň  pohrebu prezidenta Michal Kováča 13.9.2016 na Dvojke RTVS o 20,15 hod.

Tvorcovia a výrobný štáb:  scenár Vladimír Štefko, redaktor Ladislav Bariak,st., hudobná spolupráca Lygia Vojtková, zvuk Milan Dodok, strih Maroš Petro, produkcia Zuzana Galambošová, kamera  Alojz Hanúsek,  réžia Fedor Bartko.

1.novembra 2016     Fedor Bartko

cyklus Profily - Milan Rúfus /Slovenská televízia, 1993/

Potešilo ma keď som dostal ponuku na realizáciu tohoto filmu od scenáristky a dhlhoročnej redaktorky STV Tatiany Synekovej. NIelen preto, že sa mi po roku 1989 opäť "otvorili dvere" a mohol som zasa nakrúcať, ale hlavne preto, že išlo o Milana Rúfusa - esejistu a básnika,  akí sa nerodia až tak často. V príprave na realizáciu filmu sme ho pred tým doma navštívili, aby sme sa dohodli na podrobnostiach nakrúcania. Moja predstava o tom, že budem s ním nakrúcať  na autentických miestach, ktoré sa viažu k jeho životu, spľasla. Milan Rúfus síce s nakrúcaním horko-ťažko súhlasíl ale s podmienkou, že sa uskutoční nielenže v jeho v dome v Bratislave, ale filmovanie dokonca obmedzil na jednu jedinú miestnosť - svoju pracovňu. Chtiac-nechtiac som jeho podmienku prijal s tým, že veď sa mi možno podarí ho, bolo to koncom mája, dostať  z domu aspoň do jeho záhrady. Bolo vtedy príjemné, takmer letné počasie. Zvolil som minimalistický filmový štáb a pri nakrúcaní jeho výpovedí sme boli len traja - kameraman Jirko Fojtík, zvukár Milan Bozoky a ja. Milan Rúfus si zasadol za svoj pracovný stôl, evidentne sa za ním cítil dobre a nevyzeral, že by toto miesto chcel opustiť. A ani neopustil. Sedel v kútiku svojej pracovne, vľavo od neho okno do záhrady, pred ním pracovný stôl a za ním na stene visela fotografia jeho rodnej obce Závažná Poruba. Spomínam si, že na nadhodené témy odpovedal akoby sám pre seba, pohľadom takmer ani nezavadiac o objektív kamery, a so silným vnútorným sústredením. Mal príjemný hlbší hlas a keď relativne pomaly rozprával  - akoby slová a vety skladal do písanej podoby. Neprerušoval som ho. Keď mal pocit, že k téme povedal už všetko čo chce, sám prestal a až vtedy si možno uvedomil, že sme tam aj my. Ten kútik v pracovni neumožňoval kameramanovi veľké obrazové možnosti a tak sme tie sychróny nakrúcali akoby v pohybe, z ruky. Hoci bol Jirko Fojtík vytrénovaný kameraman, po každej výpovedi si rád oddýchol, veď pracovať s takmer 15 kilovou kamerou z ruky, nebolo ani pre neho jednoduché.  Táto koncepcia "pohyblivej " kamery ma do istej miery zachránila, dodávala výpovediam na napätí a dynamičnosti. Pokúšal som sa básnika z toho kúta viac razy vytiahnúť, ponúkal som mu iné kúty,  na iné výpovede v jeho dome, ale vždy sa len na mňa pozrel a jeho oči mi smutne hovorili - "veď sme sa predsa dohodli". Mimo nakrúcania nebol veľmi zhovorčivý, ale rád a s trpezlivosťou počúval a informoval sao tom čo ho zaujímalo. A tie jeho oči sa na človeka pri odpovediach vždy uprene dívali a som presvedčený, že skúmali. Keď sme mali výpovede na rozličné témy "za sebou"  Milan Rúfus vstal a viedol nás z pracovne o poschodie vyššie do haly, k stolu  - kde rád sedával so svojimi hosťami a návštevami. Vonku bolo príjemne teplo, nefúkal ani vetríček a tak som to opäť skúsil  - vytiahnúť ho aspoň na pár minút do záhrady, na ktorú sa zvnútra domu tak rád díval. Pozrel sa na mňa tými skúmavými očami, otočil sa a bez slova podišiel k balkónovým dverám, otvoril ich, vošiel na ten malý balkónik, zastal, pozrel sa vľavo a potom vpravo. To všetko trvalo možno asi 20 sekúnd, potom sa vrátil  dnu a posadil sa na svoju stoličku v hale. Našťastie Jirko Fojtík točil. Tak vznikli jediné dva zábery Milana Rúfusa v exteriéri, na balkóne, ktoré sú zverejnené vo filme.  A potom sa stala ešte jedna nečakaná vec. Jeho dcéra Zuzanka sa po niekoľkých dňoch vrátila domov. Zišla po schodoch dolu do haly a  zvítala sa s otcom. Vysoký a tochu zhrbený Rúfus sa postavil od stola a podišiel jej v ústrety. K dcére, ktorá sa šťastná, že ho opäť vidí na neho vrhla a objala ho. Aj Milan Rúfus objal Zuzanku a pritúlil si ju k sebe. Bol to krátky okamžik. Keďže Jirko Fojtík stále točil, zachytil aj tento krátky okamžik. Ten záber mi nedal pokoja. Len bol príliš krátky a ako to hovoria filmári  - v kamere ustrihnutý. Keď som  sedel v strižni a film bol takmer hotový opäť som sa k tomuto záberu vrátil. Napadlo ma čo takto - tento záber spomaliť. Poprosil som strihačku Evu Košnárovú, ktorá tento film so mnou strihala, aby to urobila. A až vtedy som to uvidel. Toľko radosti v tvári Zuzanky a toľko nehy v Rúfusovej tvári , takúto silnú a úžasnú   kombináciu dvoch pocitov som hádam nikdy v živote nevidel. Poprosil som Rúfusovcov, aby mi dovolili tento spomalený záber do filmu použiť. Dovolili. A tak je tam. Tomu , kto pozná Rúfusovu tvorbu sa iste zarosia oči ako vtedy mne, v tej televíznej strižni. Filmové dokrútky som robil potom už bez Milana Rúfusa, aj v Závažnej Porube... A hľadal som vo filmových archívoch. Veľa toho som nenašiel, len dva cenné archívne materiály - Milana Rúfusa so svojim otcom pred bráničkou jeho rodného domu v Závažnej Porube a Milana Rúfusa ako recitátora vlastnej básne, zabudnuté zábery v týždenníku z roku 1968, keď bol Milan Rúfus členom tvorivého združenia Intergenerácia. Recituje v krátkom zvukovom zábere, v bratislavskej  Redute. Pravdepodobne to bolo po prvý a posledný krát čo ho na to niekto nahovoril, lebo sa pri tom evidentne necítil dobre, vidno to na jeho tvári a cítiť na jeho hlase - v tom krátkom zvukovom zábere. Je mi ľúto, že mnohé časti výpovedí Milana Rúfusa sa nezachovali. Vzhľadom na dĺžku filmu som všetko nemohol zverejniť. Pokiaľ viem, je to jediný stredometrážny dokumentárny film o našom významnom spisovateľovi, skromnom a veľkom človeku. Tatiana ďakujem ti, že si vtedy, keď som opäť už po druhý raz v živote "začínal" - mala ku mne dôveru.

Fedor Bartko  

3.júla 2015       /Na obrázku sprava: Slavomíra Očenášová-Štrbová, Milan Rúfus, Fedor Bartko