Dobro ako princíp svetla a pravdy - dokumentárny film - repríza na Dvojke RTVS 10.3.2021

FILMOVÉ  PRELÍNANIE  SVETOV   

Literárny týždenník 9-10 / 2021                      Hovoríme so Slavomírou Očenášovou-Štrbovou

17.marca 2021

Od útleho detstva výnimočný kresliar – vyvolil si profesionálnu orientáciu grafika a ilustrátora. Igora Rumanského pozná Slovensko i zahraničie ako jedinečného umelca, skvelého pedagóga, obetavého, nepodkupného, skromného a citlivého človeka.

Životným údelom akademického maliara Igora Rumanského bol vášnivý proces hľadania pravdy o kráse, o láske, o pravde života. Vo svojom diele pretavoval obraz človeka, ku ktorému sa skláňal s obdivom a pokorou a s takým istým zaujatím presviedčal o svojej viere v trojjedinosť Boha.

Jeho vrúcny postoj k ľudskému údelu bol signifikantný tichým pátosom, nerozvravenosťou, častou nostalgiou, meditáciou; obrovskou pokorou, dokonalou profesionalitou a vierou v dobro človeka a sveta.

DUŠAN MIKOLAJ: V našej verejnoprávnej televízii poteší každý zásadný program venovaný kultúre a umeniu. Kde a kedy začala príprava filmu Dobro ako princíp svetla a pravdy?

SLAVOMÍRA OČENÁŠOVÁ-ŠTRBOVÁ: Vieme, že filmy nevznikajú rozhodnutím a že ich zrod prináša po mnohých procesoch nemálo úmornej práce, úskalia a ohromného vzrušenia pri vnímaní výsledného celku. Spoznala som v Igorovi Rumanskom nevšedného muža. Umelca výsostných kvalít, človeka neobyčajnej ľudskosti, dobroty. Na výzvu režiséra Fedora Bartka, aký bude môj ďalší scenár, som na stretnutie priviedla pána profesora. Súzvučali si v hľadaní pravdy, odkrývaní dobra, vyznávaní hodnôt, korešpondovala im hĺbka viery ukrytej v duši, ktorú nechávajú prejavovať sa v postojoch a činoch. Keď sme „objekt nášho záujmu“ po dlhých peripetiách prehovorili na nakrúcanie filmu, pripomínal nám, že jeho čas sa kráti. Pre bajpasy... Napriek tomu, že sme to nechceli pripustiť, napriek tomu, že sme na film nemali žiadne financie, predsa sme sa pustili do práce. Film produkoval Evanjelický mediálny program a režisér Fedor Bartko pozval za kameru skúseného Martina Gazíka.

D. M.: Už tvoja kniha Svetlá Igora Rumanského svedčí o svedomitej príprave na túto prácu. Čo sa podarilo z nej preniesť do filmového príbehu?

S. O.-Š.: Keďže som mala zaznamenané hodiny a hodiny rozhovorov s Igorom Rumanským, napísala som scenár a pán profesor sa „učil“ hovoriť svoje slovíčka. Jeho pokora nabrala veľký ostych. Predsa len sa najradšej vyjadroval výtvarne. Ale nechali sme mu aj slobodu vo vyjadrení toho, čo vníma, keď stál uprostred poľa v Liptovskej Kokave a pohládzalo ho svetlo letného podvečera. Keďže zápasil s chorobami, nakrútiť tento film nám trvalo celý rok. Dokumentuje to dĺžka jeho vláskov v záberoch...

Vo štvorici sme zažili mnoho nádherných okamihov, dozvedeli sme sa náramné veci o umení, o prírode, o krásnych vzťahoch s ľuďmi. Donekonečna sme hľadali prúdy svetla, čakali na slnko alebo padajúci súmrak na krajinu, veď svetlo výtvarníka Igora Rumanského určovalo. Keď sme scenár naplnili, Fedor Bartko mal na dvadsaťpäťminútový film šesť hodín materiálu. Pri strihu mu pomohol Michal Adamec, vtedajší poslucháč VŠVU.

D. M.: Od nakrútenia filmu uplynulo šestnásť rokov, no popri jeho televíznej repríze ho citovo sprítomňuje i fotografia po premiérovom uvedení.  

S. O.-Š.: Film mal premiéru v Martine na podujatí Duchovné hodnoty pre dnešok. Pán režisér bol zvedavý, ako film prijmeme. Mne sa dojatím zabudli zatvoriť ústa a Igorovi po usmiatej rozžiarenej tvári padali slzy. Ohlas na film bol skvelý. Najpodstatnejšie bolo, že svoje nadšenie tlmočili priatelia a známi dlho po premiére a aj neskôr, keď film zhliadli v regionálnych televíziách. Myslím, že privodiť šťastie duši Igora Rumanského sa nám týmto filmom podarilo.

D. M.: Fedor Bartko režíroval desiatky televíznych profilov, viaceré sú o výtvarných umelcoch. Aká bola tvoja autorská spolupráca s ním?

S. O.-Š.: S váženým pánom režisérom Bartkom som robila niekoľko filmov. Bol ku mne vždy láskavý, ešte nevedel, že kritiku znášam dobre s vedomím, že čo robím, to môže byť ešte lepšie. Hľadal slová na dĺžku scenárov, napríklad: Potrebujem 25-minútový film, nie päťdielny román. Alebo: Urobila si krásnu literárnu štúdiu... Láskavo mi dovolil byť súčasťou televízneho štábu a ja som si zaumienila, že všetkých musím zahrnúť poznaním reálií a okolností, že len tak môžu členovia štábu vložiť do práce celú dušu. Tým, že sme boli spolu, mohli sme modelovať a variovať svoje predstavy, uisťovať sa vzájomne o tom, čo chceme dosiahnuť. Fedor Bartko je pre mňa rozhodným mužom, človekom pokoja, pri ktorom vieme, na čom sme, mierny a idúci za cieľom. Vytvoril obrovské množstvo filmov, ktorými upriamoval pozornosť na to, s čím sa stotožňoval on sám, rovný a priamy. Som veľmi vďačná za priateľstvo s ním.

D. M.: Si autorkou viacerých kníh, do každého diela si popri svedomitej profesionálnej práci vložila záujem o ľudí, a tak s informáciami čítame aj pútavé životopisné príbehy. Ten s naším popredným grafikom a váženým profesorom sa zaradil medzi trvalé výpovede. Čo z nich ostalo v tebe cez film?

S. O.-Š.: Film a kniha bolo prelínanie svetov. V scenári som čerpala zo zhromaždených materiálov na knihu, ktorá, žiaľ, uzrela svetlo sveta až po odchode Igora Rumanského do Večnosti. Myslím, že charakterové ľudské črty Igora Rumanského, ako aj jeho vnímanie sveta, umenia a zhmotnenia do výslednej podoby, sa podarilo vo filme zachytiť.

Až po rokoch, majúc toľko ako Igor Rumanský, keď som ho poznala, si uvedomujem, prečo bol taký, aký bol. Prijal údel. Nepriečil sa. V ľuďoch nachádzal iba to dobré. Bol odovzdaný do vôle Božej. Vedel, že nič netrvá večne a skončí aj to zlé. Vždy mal nádej a príležitosť a konal pre naplnený pocit svedomia. „Svedomie je jediné kritérium, podľa ktorého sa má človek orientovať, aj keď sa má rozhodovať o živote a smrti. Aby mame Tamhore bolo dobre“ – povedal.

D. M.: A čo osobne sa ti ako autorke námetu a scenára žiada vysloviť teraz?

S. O.-Š.: Nikdy si už nikto neprečíta slovíčka mojich predstáv o filme. Bolo ich aj v tomto prípade priveľa na to, aby sa režisérovi vmestili. A tak môžem i po opätovnom zhliadnutí filmu s najväčšou pokorou zopakovať o Igorovi Rumanskom to isté: Znovu som neprestala žasnúť. Znovu mi vyskočil otáznik, či aj na divákov tak zvrúcnene a s obsahovou plnosťou pôsobila hudba, ktorú pomohla vybrať pani Lygia Vojtková, či aj im sa zračila v obťažkaných klasoch úmorná práca, či aj im vylúdilo zapadajúce slnko pocit pokoja a kolobeh života, či nekonečnosť priestoru s vencom hôr vyvolalo istotu Stvorenstva? Nepochybujem o tom, že uverili Igorovi Rumanskému, veď keby sa dala merať úprimnosť a čestnosť, určite by tieto jednotky boli pomenované jeho menom. Mám pocit, že divákovi po zhliadnutí tohto filmu sa zachce byť lepším človekom, keďže Igor Rumanský mal ohromnú schopnosť prenášať nehu svojho vnútorného neba na druhých.

D. M.: Zvykne sa hovoriť o odkazoch umelca. Od smrti Igora Rumanského uplynie v lete pätnásť rokov. Myslíš si, že zostáva ešte prítomný v našom kultúrnom a duchovnom povedomí?

S. O.-Š.: Ak som niekde povedala, že to, čo po človeku ostane, sú deti a knihy, v prípade Igora to zvrchovane platí. Ostalo po ňom obrovské dielo v grafikách, maľbách, kresbách, vo vyše stopäťdesiatke ilustrovaných titulov, s ktorými sa neustále stretávame v reedíciách na knižnom trhu. Ale najmä a práve v detných deťoch, veď gény sa oklamať nedajú a jeho vnuk je už poslucháč Vysokej školy výtvarných umení a jeho vnučka študentkou Školy umeleckého priemyslu. A oboch prijali skrze nevšedný umelecký talent.

Igor Rumanský žije v srdciach tých, ktorí ho poznali, a po jeho smrti vznikli medzi jeho blízkymi krásne priateľstvá. Spolu s bratom Ivanom žije v galérii ART CENTRE RUMANSKY, ktorú im v Liptovskom Mikuláši postavil najmladší brat Michal.

Rada poviem, že Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici pri príležitosti dvojstého výročia narodenia Andreja Sládkoviča vydala publikáciu, do ktorej sme vybrali esej Milana Rúfusa Tri schôdzky s Marínou. Použili sme do nej nádherný triptych kresieb Igora Rumanského, ktorý podčiarkuje slová Vladimíra Hiadlovského: „... Obdivuhodná je hĺbka jeho (pozn. Sládkoviča) vzťahu k láske. K láske rozprestierajúcej sa doširoka, dovysoka a dohlboka, ozajstnej, úprimnej a predsa nie predoltárnej. Sládkovičovo odpúšťanie nenaplnenej ľúbosti a vyrovnanie sa s ňou by sa skôr snúbilo s prežitou múdrosťou starca ako túžiaceho mladého muža...“ Rektor UMB vysvetľuje, prečo sme vybrali práve tieto ilustrácie: „Dokument ponúkame s triptychom kresieb Igora Rumanského, Rúfusovho duchovného a umeleckého druha, takisto krehkého lyrika, hľadajúceho odpoveď na otázku: A či je láska veselá? Do tretice sme radi opäť pozvali knižného grafika Petra Ďuríka, ktorému sú fenomény ľúbosť a vlasť tiež úprimne blízke.“

A Peter Ďurík sa grafickej výbavy zhostil náležite so súzvučaním Igora Rumanského, s ktorým boli konškoláci na strednej škole a už vtedy k nemu vzhliadal.

D. M.: Čo by asi povedal Igor Rumanský pri repríze filmu o ňom?

S. O.-Š.: Asi by všetkých okolo vďačne pozval na pohárik vínka...

Foto: archív S. O. Š.

Fedor Bartko, Slavomíra Očenášová-Štrbová a Igor Rumanský po premiére filmu Dobro ako princíp svetla a pravdy roku 2005

Ilustrácia Igora Rumanského k Sobotným večerom Milana Rúfusa 

Igor Rumanský: Matka, dedikované 15. 5. 2003