Rozhovor Anny Slávikovej s Fedorom Bartkom

                  

       NAKRÚCA NIELEN S ROZUMOM, ALE AJ S CITOM  

 

Duchovnú kultúru nasával od malička. Otec bol evanjelický farár v Kšinnej pri Topoľčanoch a od roku 1947 v Bratislave. Po skončení základnej školy  išiel študovať na Strednú priemyslovú školu filmovú v českých Čimeliciach. Neskôr si rozšíril vzdelanie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, kde študoval dramaturgiu a réžiu filmovej a televíznej dokumentárnej tvorby. Dokumentárny film mu učaroval natoľko, že mu venoval kus svojho života a za niektoré filmy si odniesol z festivalov a súťažných prehliadok množstvo ocenení. 

Scenárista, kameraman a režisér Fedor BARTKO (1944).

 

Po ukončení vysokej školy ste pracovali až do roku 1968 v Československom štátnom filme - v Štúdiu krátkych filmov v Bratislave. Zrazu ste sa ocitli bez  zamestnania, presnejšie, dostali ste zákaz vykonávať svoje povolanie. Za čo ten postih?

 

Po skončení strednej školy v Čimeliciach som sa na vysokú školu nedostal. Pravdepodobne z kádrových dôvodov. V tom čase mladí ľudia po skončení školy museli nastúpiť do zamestnania na takzvanú umiestnenku. A hoci som už počas štúdia inklinoval ku kameramanskej práci, ako mi to i škola napísala vo svojom posudku, umiestnenka ma zaradila do robotníckej profesie. Možno na preškolenie môjho ducha sa so mňa mal stať osvetľovač v Štúdiu krátkych filmov v Bratislave. Musel som to prijať, iná možnosť nebola. Krátko po nástupe ma však od výkonu tejto funkcie zachránil režisér Štefan Ondrkal a tak som začal pracovať ako asistent kamery. Po čase som už samostatne nakrúcal. Moje meno sa však na titulkoch nikdy neobjavilo a to ani vo funkcii asistent. Bolo mi to dosť čudné a tak som sa zopár razy ozval. A to som pravdepodobne nemal robiť. Jeden z množstva kádrovníkov, ktorí v tom čase v Slovenskej filmovej tvorbe a jej jednotlivých útvaroch pôsobili mi oznámil, že si mám hľadať inú prácu, ale že vo filme zostať nemôžem. Dôvody pritom neuviedol vôbec žiadne. Dosť ma to ranilo -  v čase keď som sa práve učil "lietať". Pokušal som sa zamestnať v televízii, i ako fotograf,  ale i tu boli pre mňa dvere zatvorené. A tak som musel odísť len tam, kde mi pracovať dovolili. Pečiatka zamestnavateľa v občianskom preukaze bola v tom čase pri policajných konrolách znakom toho, že človek nie je príživník. Keď som odchádzal do starobného dôchodku, z hrôzou som zistil, že roky strávené v ČSF nemám ani započítané do dôchodku. Takže ma ten kádrovník "vygumoval" takmer dokonalo.

 

Nútená pauza nebola krátka. Trvala plných dvadsať rokov. Čo ste robili za ten čas, a nechýbal vám film?

 

Pracoval som počas týchto rokov v rôznych kultúrnych organizáciach. Aj tu mali so mnou často stranícke organizácie a riaditelia týchto organizácií problémy. Približne od roku 1974 sa pravidelne, takmer cyklicky opakovali anonymné útoky voči mne. Vraj som nepriateľ štátu, dokonca agent jednej veľmoci. Samozerejme, že na tých listoch bolo aj niečo pravdy - a to,  že môj otec je bratislavským evanjelickým farárom, môj brat v roku 1969 emigroval do Kanady,  no aj to že som si na jazyk veľmi pozor nedával, mysliac si, že som medzi priateľmi - v týchto rokoch  tvrdej normalizácie. Rôzni ľudia mi občas navrhovali, že by som sa vraj mohol vrátiť k svojmu povolaniu - stačí vraj len čosi podpísať. Dokonca som externe mohol z času na čas pracovať v televízii, ako režisér krátkometrážnej tvorby v dabingu a v roku 1988-1989 mi dovolili nakrúťiť niekoľko dokumentárnych filmov pre Televízny klub mladých. Boli to lákavé ponuky a priznám sa, že som z nich bol dosť zmätený. Neprijal som ich len z jedneho dôvodu a to, že ako interný režisér by som bol nútený pracovať na takých ideologických televíznych projektoch s ktorými by som asi vnútorne nesúhlasil.Veď akoby som sa potom mohol pozrieť do očí mojim rodičom - humanistom a presvedčeným demokratom a svojej žene i synovi, ktorí tie zlé roky som mnou prežívali a dodávali mi silu a podporovali ma. Ale ani 80-te roky neboli príliš radostné. Tie malé vylepšenia schladzovali vo mne anonymné vyhrážky písané strojom na okrajoch novinového papiera, ktoré mi pravidelne ktosi hádzal do poštovej schránky. Asi aby som ani na chvíľu nezabudol, že som stále pod dozorom.

 

Nedávno sme si pripomenuli neslávne jubileum - 50 rokov od vpádu okupačných vojsk na naše územie. Vrátili ste sa v spomienkach aj vy k tomu nepríjemnému aktu? Ako ste prežívali august 1968?

 

Naša generácia na august 1968 nemôže zabudnúť. A nemali by na tie udalosti zabudnúť ani tie generácie, ktoré prišli a prídu po nás a tieto udalosti nezažili. August 1968 bol šokom takmer pre všetkých obyvateľov bývalého Československa. Aj pre českých a slovenských komunistov. Ľudia tomu nemohli uveriť a to i napriek tomu, že signály tu už boli - z udalostí v Nemecku, Poľsku a najmä z roku 1956 v Maďarsku.

      Vtedy nad ránom 21.augusta 1968 okolo deviatej ráno som sa spolu s manželkou Evou vybral do mesta. Doprava nefungovala. Po ceste som fotografoval a diskutovali sme, ako aj množstvo iných občanov,  s vojakmi. Prešli sme okolo Pravdy na Štúrovej ulici odkiaľ z okien vyhadzovali aktuálne výtlačky rovnomenných novín. A potom cez Štúrovu ulicu na Šafárikovo námestie, kde už boli tehlami a kvetinami označené miesta obetí... Sem tam som po celej ceste stlačil spúšť fotoaparátu , až po našu "konečnú" Rooseveltovo námestie. O dva dni sme už s manželkou boli vo Francúzsku. Nevyvolaný film som mal so sebou. Vyvolali ho a využili až v redakcii novín L´ Humanité. Film som priniesol po mesiaci naspäť do Československa kam som sa s vtedy s tehotnou manželkou po zvážení našej situácie vrátil. Negatív na ktorom je 17 obrázkov som potom schovával doma viac ako dvadsať rokov. Premýšľal som čo s touto obrazovou faktografiou a tak som sa rozhodol darovať celý materiál Ústavu pamäti národa. Niektoré boli zverejnené pri príležitosti 50.výročia a ostatné možno využijú v budúcnosti. A keby aj nie, hádam sa zachová  tento obraz doby - Bratislavy a toho dňa označeného v kalendári ako 21.august 1968.

 

Dá sa odpustiť toľká krivda, keď uprostred rozmachu tvorivých síl odstavia umelca na vedľajšiu koľaj? 

 

Človek sa musí naučiť odpúšťať. A zdržať sa pomsty z nenávisti. Veď ako by sa potom mohol vyrovnať so svojim svedomím. Istá trpká pachuť zo života mi však kdesi v podvedomí zostala. Veď som bol na začiatku svojej profesionálnej cesty,  plný elánu a túžby po sebarealizácii. Trochu som v tom dobrom zmysle slova závidel tým, ktorí toto povolanie môžu vykonávať a to často i napriek tomu, že na to neboli profesionálne pripravení a ich kvalifikáciou boli často len stranícke knižky. Tomu zodpovedali aj ich umelecké výsledky.

 

Prišla nežná revolúcia a s ňou do istej miery vaša rehabilitácia. Nastúpili ste na Ministerstvo kultúry a ako tlačový tajomník na Úrad Predsedníctva SAV. Bavila vás úradnícka práca?

 

Bol to hektický čas, keď si v rôznych umeleckých oblastiach vybavovali účty medzi sebou rôzne skupiny umelcov, vzájomne sa obviňovali v snahe získať výhodnejšie pozície v spoločnosti v budúcnosti. Mnohí z nich často využívali novú politickú situáciu na získanie ekonomických výhod, ľudovo sa tomu hovorí aj boj o korytá a korýtka a tiež prebiehala výmena politickej moci za ekonomickú. A nemôžem zabudnúť ani na  mnohých, dovtedy zaznávaných, ktorých opantala túžba po osobnej sláve, ocenení. Pri práci na filme o Vincentovi Hložníkovi som pochopil ako táto doba ublížila mnohým našim významným umeleckým osobnostiam.  Nuž a  z pobytu v akadémi vied si najviac cením stretnutie s prof. PhDr. Ľudovít Novákom z ktorého vznikol obsiahly rozhovor publikovaný v Správach SAV. Je jediným, ktorý vznikol v slobodnejšej dobe, pretože o niekoľko mesiacov jazykovedec prof. Novák, zakladateľ SAVU z roku 1942, zomrel. Táto úradnícka práca ma nevyčerprávala, ale ani neuspokojovala. 

   

Následne a zrejme aj v dôsledku toho, že ste počas pôsobenia na ministerstve prenikli do spletitej problematiky v našich elektronických médiách, zvolili vás do funkcie podpredsedu Rady ČSFR a Rady SR pre rozhlasové a televízne vysielanie.

Dokázali sa pracovníci týchto médií preorientovať z totalitného videnia na demokratické? 

 

Aj tu išlo o obdobie krátko po prevrate 1991-94 a prakticky na zelenej lúke sme začali vytvárať a formovať duálny systém rozhlasového a televízneho vysielania v Čechách a na Slovensku. Bolo potrebné zriadiť sekretariáty týchto rád a oživiť tak obsah  prijatého zákona o rozhlasovom a televíznom vysielaní za federácie  i po vzniku samostatného Slovenska. Bol to zákon, ktorý zlikvidoval monopol strany a štátu v oblasti médií a my /členovia týchto rád/ sme udeľovaním licencií na rozhlasové a televízne vysielanie a jeho šírenie otvorili mediálny priestor aj pre súkromné rozhlasové a televízne vysielanie. V samotných štátnych médiách nastalo tiež určité vrenie. Časť tvorcov /dramaturgov, redaktorov, režisérov/ z nich dobrovoľne ušla bojac sa v tom čase prijatého lustračného zákona, mnohí zo dňa na deň prezliekli kabáty, ale prišli aj noví ľudia. Ten proces dodnes nepokladám za uzatvorený.

 

Túžba samostatne nakrúcať dokumentárne diela vás priviedla k slobodnému povolaniu, čo je značné riziko. Nebáli ste sa „voľnej nohy“?

 

Zostať na tvz.voľnej nohe bolo určite rizikom. Ale vytvoril sa pre mňa nový priestor tým, že všetci režiséri /dovtedy zamestnanci/ zrazu stali na tej istej pomyselnej štartovacej čiare v slobodnom povolaní spolu so mnou. A tak už išlo iba v tom čase o to, kto sa  adaptuje na nové pomienky rýchlejšie a kto bude profesionálne kvalitnejší. Mnohí to čoskoro vzdali bez boja /zvyknutí na pohodlnú zamestaneckú situáciu/, mnohí postupne odpadávali, pretože sa nedokázali prispôsobiť novému tempu, ekonomike výroby, novým práve nastupujúcim technológiám.V hlave som v tom čase nosil niekoľko aktuálnych tém a tie sa mi podarilo v tom čase realizovať vo filmovom štúdiu Zlín, spoločnosti BMA a Slovenskej televízii. Boli to dokumentárne filmy Zadný strelec z Wellinghtonu, Milan Rastislav Štefánik, film Bazény pre vyvolených, Posledná noc Viliama Žingora, Vetrom osľahané, dažďom obmývané..., Niesť svoj kríž a niektoré ďalšie. Až vtedy iní autori, redaktori a dramatugovia pochopili, že som tiež na scéne a pravdepodobne sa mi ako tvorcovi dá dôverovať a začali ma obsadzovať. Situácia bola o to zložitejšia, že na honorár sme v niektorých z tých 90-tych rokov, museli čakať aj 9 mesiacov a bolo potrebné z niečoho žiť i financovať svoje osobné potreby. Napriek tomu nič neľutujem. Dostal som sa k práci, ktorú som vždy chcel robiť a robil som ju z chuťou. 

 

Diváci mali možnosť vidieť dokument o vynikajúcom maliarovi Jánovi Hállovi, ktorému učarovali naše, slovenské, kroje, nakrútili ste ďalší film o M.R.Štefánikovi, o spisovateľke Hane Ponickej, ktorá mala s komunistickými funkcionármi obrovské problémy. Každé z vašich diel je nielen suchou faktografiou, ale obsahuje aj pocitový rozmer. To je na vašich prácach to najvzácnejšie. Skúšali ste robiť materiál o niekom, kto vám nebol blízky?

 

Na takom filme som nikdy nepracoval pretože by som sa nepodpísal pod hodnoty, ktoré  nevyznávam a stratila by sa tiež radosť z tvorby, z objavovania ľudských hodnôt. Sú filmy, na ktorých som odmietol pracovať a tie dôvody boli rôzne. Prežívam životy svojich hrdinov a vyjadrujem k nim svoj vzťah čo sa snažím filmovými výrazovými prostriedkami aj vyjadriť. Áno môj postoj k nim, k hodnotám, ktoré vytvorili je obsiahnutý v obrazovo-zvukových metaforách, ktoré by citlivý divák mal postrehnúť. Týmto spôsobom sa autorsky vyjadrujem a hodnotím, bez vlastného či cudzieho verbálneho vyjadrovania sa. Dá sa povedať, že vytvorením pocitu vyjadrujem svoj vlastný vzťah a názor. Napísali ste scenár a režírovali profily ozajstných osobností nášho národa, akými bol Milan Hodža, Matej Bel, P.O.Hviezdoslav, Vincent Hložník, Andrej Rudavský, Milan Rúfus, Hana Zelinová či Štefan Nosáľ. Nazbieralo sa ich vyše sedemdesiat. Je rozdiel pripravovať profil žijúceho protagonistu, a takého, ktoré ste nemohli osobne stretnúť?

Spracovávať historickú osobnosť je pre mňa vždy tou ťažšou úlohou. Treba sa na túto prácu lepšie pripraviť, preštudovať množstvo dostupného materiálu - literatúry, článkov, historických záznamov a dokumentov, hľadať zdroje obrazového a zvukového materiálu a tiež vyvinúť snahu prísť s niečim novým, doteraz nezverejneným. Keď som pracoval na filme o Elene Maróthy-Šoltésovej podarilo sa mi objaviť zopár filmových záberov Šoltésovej vo dvore pred budovou Živeny v Martine, alebo pri filme o diplomatovi Štefanovi Osuskom tri zábery ako sedí pri stolíku na Veľvyslanectve ČSR v Paríži... Vtedy sa cítim akoby som vyhral v lotérii.Takže takáto práca je aj o objavovaní a istý nedocenený spôsob výskumu, keďže píšuci autori zväčša audiovizuálny materiál prehliadajú a nepoznajú. V prípade žijúcich osôb je to trochu jednoduchšie, potrebné dokumentárne a dokumentačné materiály sú "viac po ruke". Ale aj táto tvorba má svoje úskalia, ktoré spočívajú predovšetkým v tom, aby sa dokázal protagonista pred kamerou uvoľniť a tvorcovi - režisérovi sa otvoriť a to bez vzájomnej dôvery nejde.

Vaše meno figuruje v titulkoch viacerých televíznych prenosov z bohoslužieb. Ide veľmi záslužnú činnosť, kedy sa prostredníctvom prijímačov dostáva Božie slovo do príbytkov poslucháčov, do nemocníc a sociálnych zariadení, teda k ľuďom, ktorí nevládzu ísť do chrámov osobne. Vzdávate tým istú úctu vášmu Otcovi, aj otcovi svojmu vlastnému? Cítite to tak aj vy?

Vyjadrili ste to veľmi presne.

 

Minulý rok si veriaci kresťania pripomínali 500.výročie reformácie. Na nedávnych službách Božích vám generálny biskup evanjelickej cirkvi augsburského vyznania Miloš Klátik odovzdal vyznamenanie za vašu prácu. Chápete to ako satisfakciu za obdobie, kedy ste boli nútene postavený mimo výkonu svojho povolania?

 

Vážim si toto vyznamenanie ako výraz ocenenia mojej tridsaťročnej práce v oblasti televízneho a rozhlasového vysielania, tvorby náboženských relácií, aj času a výsledkov keď som pôsobil ako riaditeľ Evanjelického mediálneho programu v rokoch 2000-2008. V súvislosti s otázkou musím konštatovať, že evanjelická a.v. cirkev v období totality bola na tom  približne tak ako ja. Satisfakciou by to bolo vtedy, keby sa ospravedlnili predovšetkým tí, ktorí to všetko tisícom ľudí podobných osudov i celej spoločnosti  - spôsobili.

 

Zhovárala sa Anna Sláviková.